Americký dlh prekročil 40 biliónov dolárov
40 biliónov dolárov. Taká je aktuálna výška federálneho dlhu Spojených štátov. Číslo, ktoré by ešte na prelome milénia znelo ako sci-fi. V apríli 2001 vystúpil vtedajší šéf americkej centrálnej banky Alan Greenspan s prejavom s názvom Splácanie federálneho dlhu. Predstaviteľom dlhopisového trhu vtedy vysvetľoval, že rozpočtové prebytky by podľa vtedajších odhadov mohli umožniť splatenie veľkej časti amerického dlhu ešte pred koncom desaťročia. Diskusia sa netočila okolo toho, ako dlh financovať, ale čo si trhy počnú v prípade, ak amerických štátnych dlhopisov bude nedostatok.
O 25 rokov neskôr je situácia úplne iná. Federálny dlh prekročil hranicu 40 biliónov dolárov, z čoho vyše 32 biliónov tvorí dlh voči investorom, teda presne tá časť, o ktorej Greenspan hovoril ako o miznúcom druhu. Namiesto nedostatku dlhopisov dnes investori riešia, ako dlho bude možné financovať rastúce deficity bez ďalšieho rastu nákladov na obsluhu dlhu. Obavy sa odrazili aj na trhu štátnych dlhopisov, keď výnosy tridsaťročných amerických dlhopisov vystúpili na najvyššie úrovne od roku 2007.
Americké ministerstvo financií preto minulý týždeň oznámilo výrazné rozšírenie programu spätných odkupov dlhopisov. Krok odôvodnilo snahou podporiť likviditu na dlhom konci výnosovej krivky, teda zabezpečiť, aby sa dlhé dlhopisy dali kedykoľvek hladko predať a kúpiť. Časť investorov však za oznámením videla najmä snahu zmierniť tlak spôsobený vysokými výnosmi. Trhy prijali oznámenie len vlažne a výnosy sa po krátkodobom poklese vrátili na pôvodné úrovne. Odkupy pritom dlh neznižujú. Ministerstvo odkupuje dlhodobé dlhopisy a financuje ich emisiou kratších splatností. Situáciu výstižne ilustroval James Sullivan z JPMorgan, podľa ktorého je takýto prístup podobný splácaniu hypotéky kreditnou kartou.
Štát tým vymieňa istotu za flexibilitu. Dlhodobé dlhopisy prinášajú známe náklady financovania na dlhé obdobie, zatiaľ čo krátkodobý dlh treba pravidelne refinancovať za sadzby, ktoré dnes nikto nepozná. Ak výnosy klesnú, vláda ušetrí. Ak nie, problém sa iba odloží a môže sa neskôr vrátiť s ešte vyššími nákladmi. Aj preto investori tento krok vnímali skôr ako snahu riešiť dôsledky než príčinu problému.
Samotný rast výnosov je pritom výsledkom kombinácie viacerých faktorov. Kongresový rozpočtový úrad odhaduje deficit amerického rozpočtu v roku 2026 na vyše dva bilióny dolárov, a to napriek tomu, že ekonomika nie je v recesii. Deficity tejto veľkosti pritom bývali vyhradené pre krízové roky, nie pre obdobie, keď ekonomika rastie. Inflácia sa stále pohybuje nad cieľom centrálnej banky, geopolitické napätie podporuje ceny energií a investori musia absorbovať rastúce objemy štátneho aj firemného dlhu. Investori preto žiadajú vyššiu rizikovú prirážku, a to nie za očakávaný vývoj sadzieb, ale za neistotu okolo fiškálnej zodpovednosti federálnej vlády. Práve tento príplatok, nie rozhodnutia centrálnej banky, dnes najviac tlačí dlhý koniec krivky nahor.
Reakcia finančných trhov bola pritom možno dôležitejšia než samotný zásah ministerstva. Stratégovia Barclays upozornili, že viaceré augustové ekonomické údaje by za normálnych okolností mali podporiť pokles výnosov štátnych dlhopisov. Napriek tomu pokračovali v raste, čo naznačuje, že investori venujú čoraz väčšiu pozornosť dlhodobému stavu amerických verejných financií. Zmenu nálady bolo možné pozorovať aj mimo trhu dlhopisov. Po oznámení rozšírenia programu spätných odkupov vzrástol záujem o aktíva, ktoré investori často využívajú ako ochranu pred znehodnocovaním meny. Cena zlata sa dostala na viac ako trojmesačné maximá a Bitcoin vystúpil nad hranicu 80 000 dolárov.
O to väčší kontrast vzniká pri pohľade na koniec deväťdesiatych rokov. Spojené štáty vtedy hospodárili s rozpočtovými prebytkami a federálny dlh sa postupne znižoval. Silný ekonomický rast, technologický boom a rastúce daňové príjmy výrazne zlepšili stav verejných financií. Nasledovali však daňové škrty, vojenské výdavky po útokoch z 11. septembra, finančná kríza, pandémia a napokon aj obdobie vysokých úrokových sadzieb. Dnešný dlh vo výške približne 40 biliónov dolárov je tak výsledkom viac než dvoch desaťročí takmer nepretržitých deficitov.
Spojeným štátom síce nehrozí grécky scenár, no to neznamená, že rast dlhu je bez rizika. Krajina si požičiava vo vlastnej mene a jej dlhopisy zostávajú pilierom globálneho finančného systému. Problémom preto nie je dostupnosť financovania, ale jeho cena. Každý ďalší bilión dlhu si vyžaduje vyššiu odmenu za dôveru. Otázkou tak už nie je, čo si trhy počnú bez amerických dlhopisov, ale kto bude kupovať tie, ktoré neprestávajú pribúdať.
Adam Záhorský