Po dlhšom období relatívneho ticha sa najväčší ostrov sveta znovu dostáva do geopolitického stretu záujmov Dánska a Spojených štátov. Napriek svojej minimálnej populácii a extrémnej geografickej odľahlosti jeho význam nevychádza z ekonomickej váhy v tradičnom zmysle, ale zo spojenia troch faktorov – strategickej polohy, rozsiahlych výlučných ekonomických zón (EEZ) a rastúcej hodnoty v novom polarizovanom svete. Prezident Donald Trump opakovane označil absenciu americkej kontroly nad Grónskom za potenciálne bezpečnostné riziko. Zároveň varoval, že v opačnom prípade sa o ostrov pokúsia Rusko alebo Čína, čo z neho pre USA robí kritický prvok v súťaži veľmocí. Práve tieto tri aspekty sú koreňom dôvodu, prečo sa Grónsko dostalo opäť do pozornosti po nedávnom vojenskom zákroku USA vo Venezuele.

Tento článok si môžete v audio verzii vypočuť tu:

Z pohľadu Washingtonu však Grónsko nie je cenné pre svoju rozlohu či samotné nerastné bohatstvo, ale pre polohu v arktickom priestore. Výlučná ekonomická zóna s dosahom 200 námorných míľ zásadne rozširuje kontrolu nad potenciálnymi zdrojmi a námornými trasami. Dnes je Arktída rozdelená medzi Rusko, Spojené štáty, Kanadu, Dánsko zastupujúce Grónsko a Nórsko. Získanie rozhodujúceho vplyvu nad Grónskom by teoreticky umožnilo USA zvýšiť svoj podiel na arktickom priestore až k úrovni okolo 40 %, čím by sa výrazne priblížili dominancii Moskvy. V regióne sa navyše nachádzajú jedny z najväčších neobjavených energetických zásob na svete, ako aj strategické suroviny – grafit, nikel a vzácne zeminy nevyhnutné pre moderné technológie a obranný priemysel.

Hoci odhady trhovej hodnoty grónskych nerastov sa pohybujú okolo 200 miliárd dolárov, americké strategické inštitúcie hovoria o hodnote bližšej k 3 biliónom dolárov. Tento rozdiel nie je výsledkom nadhodnotenia surovín, ale započítania strategických benefitov – kontroly nad novými námornými trasami, budúcich energetických projektov a vojenskej základne Thule, ktorá predstavuje kľúčový prvok americkej radarovej a protiraketovej architektúry. Práve vojenský rozmer bol jadrom Trumpovej argumentácie – Grónsko vníma ako pilier odstrašovania voči Číne a Rusku v Arktíde.

Ambície USA však narážajú na tvrdé limity medzinárodného práva. Charta OSN jednoznačne zakazuje prevod územia bez súhlasu suverénneho štátu a jeho obyvateľov. Administratíva preto analyzovala dve teoretické cesty – silové prevzatie a diplomatický „deal-making“. Hoci možnosť vojenského postupu bola verejne spomínaná, jej realizácia by znamenala okamžitú krízu v NATO a zásadný šok pre Európu. Európske vlády aj Kanada jasne deklarovali, že tlak na grónsku suverenitu by bol porušením základov severoatlantickej aliancie. Trump pritom silový scenár nikdy výslovne nevylúčil, čo len zvýšilo nervozitu spojencov.

Diplomatická alternatíva, teda odkúpenie územia, sa ukázala ako rovnako nereálna. Dánsko akýkoľvek predaj odmietlo a európski lídri pripomenuli, že o budúcnosti ostrova môžu rozhodovať výlučne jeho obyvatelia. Výsledkom nebol len zablokovaný americký plán, ale aj viditeľné narušenie transatlantickej dôvery. Dánska spravodajská služba dokonca po prvý raz označila Spojené štáty za potenciálne bezpečnostné riziko, čo je v kontexte spojeneckých vzťahov takmer bezprecedentné. Európska reakcia sa neobmedzila len na diplomaciu. Dánsko oznámilo najväčšie posilnenie obrany Grónska za posledné desaťročia. Zapojili sa aj ďalší spojenci – od severských krajín až po Nemecko, čím sa prehĺbila koordinácia medzi Dánskom, Grónskom a Európskou úniou s cieľom potvrdiť jednotný postoj k suverenite územia. Administratíva prezidenta Trumpa dokonca zvažovala aj priamu finančnú motiváciu obyvateľov Grónska – ponuku 10 až 100-tisíc dolárov za podporu pripojenia ostrova k USA.

Z čisto ekonomického pohľadu pritom americké očakávania narážajú na tvrdú realitu. Grónsko síce disponuje približne 1,5 milióna ton vzácnych zemín, no ide len o ôsme najväčšie zásoby na svete a ich ťažba by prebiehala v extrémnych podmienkach bez akejkoľvek podpornej infraštruktúry. Zákaz ťažby uránu z roku 2021 navyše zastavil rozvoj kľúčových ložísk južne od polárnej kružnice. V porovnaní s alternatívami vo Vietname, Brazílii či Austrálii je teda ekonomická návratnosť otázna. Keďže samotné vzácne zeminy nie sú drahé, pokiaľ Čína neobmedzuje export, racionálnejším riešením pre USA zostáva budovanie strategických zásob po vzore Japonska, nie arktická ťažba.

Grónsko sa tak stalo symbolom stretu veľmocenských ambícií, bezpečnostnej logiky a limitov ekonomickej racionality. Pre trhy je kľúčové nie to, či sa tam bude ťažiť zajtra, ale to, že Arktída sa definitívne stala geopolitickým priestorom s rastúcou rizikovou prémiou. S prehlbujúcimi sa efektmi globálneho otepľovania bude ostrov čoraz viac rezonovať v súvislosti s novými obchodnými trasami, ktoré sledujú všetky veľmoci – pretože v Arktíde si už nik nechce dovoliť zostať posledný.

Adam Záhorský
IAD Investments, a.s.