Keď Spojené arabské emiráty minulý utorok oznámili odchod z kartelu, ktorý spoluzakladalo, mnohí čakali citeľný otras na trhoch. Namiesto toho cena ropy takmer nezareagovala, Brent zostal nad 111 dolármi za barel a pohyb bol zanedbateľný. Nebola to náhoda, ale zámer. Minister energetiky otvorene priznal, že si vedome vybral moment, keď uzavretý Hormuzský prieliv drží všetkých producentov v rovnakých okovách a práve to jeho partnerov v karteli pred cenovým tlakom ochráni. Bol to odchod bez tresku dverami, vypočítaný, diplomatický, s úmyselne otvorenými zadnými vrátkami.

Tento článok si môžete v audio verzii vypočuť tu.

Tento príbeh začal dlho pred súčasným konfliktom na Blízkom východe. OPEC bol vždy organizáciou, kde váha hlasu zodpovedá váhe strategických ropných rezerv. Saudská Arábia kontroluje približne tretinu celkových zásob kartelu a patrí medzi najväčších producentov sveta, vďaka čomu mala prirodzene dominantné postavenie pri určovaní ťažobných kvót. Pre Emiráty, ktoré roky investovali do rozširovania kapacity, to znamenalo rastúcu frustráciu, keďže produkčný strop určený Rijádom im systematicky bránil zvýšiť svoje príjmy z predaja. Konflikt v Iráne sa stal pomyselným posledným impulzom. Keď Irán zasiahol susedov v perzskom zálive, Rijád a Abú Zabí najprv stáli jednotne, no ich cesty sa neskôr rozišli. Nie je to prekvapivé, nakoľko Emiráty sú od Iránu doslova na dohľad, zatiaľ čo Saudská Arábia má oveľa väčšiu geografickú hĺbku, ktorá ju chráni pred útokmi iránskych dronov a striel. Každá z krajín teda merala bezpečnostné záruky iným metrom. Saudská Arábia sa prikláňala k diplomatickému riešeniu konfliktu, zatiaľ čo Emiráty trvali na pevných zárukách, ktoré by iránsku hrozbu eliminovali dlhodobo. Práve tento rozdiel urýchlil rozhodnutie, ktoré v Abú Zabí dozrievalo už roky. Emiráty odchádzajú s pripravenou alternatívou. K dispozícií majú vlastný ropovod dlhý takmer 400 kilometrov obchádza Hormuzský prieliv a do roku 2027 plánujú zvýšiť produkciu na 5 miliónov barelov denne.

Emiráty nie sú prvou krajinou s takýmto príbehom. História kartelu OPEC je plná odchodov, návratov a opätovných odchodov. Ekvádor odišiel pre kvóty, vrátil sa z potreby a definitívne odišiel znova pre finančnú záťaž. Gabon sa vrátil nie zo sily, ale zo zúfalstva krajiny bez inej páky na stabilizáciu cien. Indonézia sa točila dnu a von, vždy ako slabnúci producent bez reálnej váhy. Vzorec je konzistentný, krajiny sa vracajú, keď im dochádzajú možnosti. Výnimkou je Katar, ktorý odišiel v roku 2019, sústredil sa na zemný plyn ako svoju komparatívnu výhodu a nevrátil sa, lebo nemusel. Má vlastnú komoditu a vlastnú stratégiu. Práve tu spočíva kľúčový rozdiel Emirátov. Neodchádzajú zo slabosti, ale z pozície tretieho najväčšieho producenta kartelu s vlastnou infraštruktúrou, dohodami s Washingtonom a potenciálom navýšiť produkciu na 5 miliónov barelov denne. Napriek zdvorilým slovám o bratstve je ekonomická logika neúprosná, analytici odhadujú, že neobmedzená produkcia by im priniesla viac ako 50 miliárd dolárov ročných príjmov navyše.

Z pohľadu trhu existujú dva časové horizonty. Krátkodobo, kým je prieliv uzavretý, najväčším problémom nie je objem produkcie, ale schopnosť ropu dopraviť k odberateľom, a práve to Emiráty využili ako kryt pre načasovanie oznámenia. Skutočný efekt príde po otvorení prielivu, keď Abú Zabí začne čerpať kapacitu po novom už neobmedzenú kartelovými kvótami. Emiráty boli jedinou krajinou okrem Saudskej Arábie s rezervnou kapacitou na tlmenie cenových šokov a ich odchod neznamená len stratu objemu, ale stratu nástroja krízového manažmentu celého kartelu. Analytici pritom upozorňujú, že Kazachstan, ďalší veľký producent s ambíciami rastu a dlhou históriou prekračovania kvót, je prirodzený kandidát na nasledovanie emirátskeho príkladu.

Odchod z kartelu však otvára aj hlbšiu finančnú otázku, ktorá presahuje samotný OPEC. Systém petrodolára, teda nepísaná dohoda, podľa ktorej sa ropa obchoduje v amerických dolároch a producenti recyklujú príjmy späť do amerických štátnych dlhopisov, sa dnes otriasa v základoch. Podiel dolára v globálnych rezervách klesol na 57 percent, čo je 25-ročné minimum, a Emiráty avizovali možnosť fakturovať časť transakcií mimo dolárového systému. Washington reagoval rýchlo. Guvernér emirátskej centrálnej banky rokoval v predvečer oznámenia s americkým ministrom financií o menových swapových linkách. Či rokovania vyústili do konkrétnej dohody, zatiaľ nie je jasné – no samotný fakt, že sa uskutočnili tesne pred oznámením odchodu z kartelu, hovorí za všetko.

Členstvo trvajúce celé generácie sa nekončí hlukom. Končí sa tichým oznamom na štátnych médiách, zdvorilými slovami o bratstve a dátumom účinnosti o 4 dni neskôr. Na rozdiel od Ekvádoru a Gabonu, Emiráty neodchádzajú zo slabosti ani z núdze, odchádzajú s pákou, s plánom a s americkým krytím. Budovy sa nerútia pri prvej praskline, rútia sa, keď odíde nosný pilier. OPEC práve o jeden prišiel, a či obstojí, ukáže až najbližší otras.

Adam Záhorský