Vzťahy medzi Spojenými štátmi a Venezuelou boli po celé desaťročia definované jediným slovom – ropa. Krajina s najväčšími preukázanými zásobami ropy na svete bola dlhé roky prirodzeným energetickým partnerom USA a americké ropné spoločnosti mali vo venezuelskom energetickom sektore dominantné postavenie. Tento model sa však zásadne zmenil po nástupe Huga Cháveza v roku 1999, keď došlo k znárodneniu ropného priemyslu pod štátnou spoločnosťou PDVSA. Z krátkodobého politického hľadiska to znamenalo upevnenie moci štátu nad strategickým sektorom, z dlhodobého ekonomického pohľadu však odchod zahraničného kapitálu, pokles investícií a postupnú eróziu produkčných kapacít.

Tento článok si môžete v audio verzii vypočuť tu:

Po prevzatí moci súčasným prezidentom Nicolásom Madurom sa negatívny trend ešte prehĺbil. Ku kolapsu produkcie sa pridala kombinácia nízkych cien ropy, amerických sankcií, hyperinflácie a slabého manažmentu štátnych podnikov. Tieto faktory priviedli krajinu do hlbokej hospodárskej a humanitárnej krízy. Venezuela sa z energetickej veľmoci postupne prepadla na marginálneho producenta, ktorý dnes produkuje len zlomok svojho historického potenciálu, a ekonomika sa stala prakticky nefunkčnou. Práve v tomto kontexte treba vnímať najnovší zásah USA, ktorý vyvrcholil zadržaním Madura a jeho odsunom z krajiny začiatkom januára 2026. Washington operáciu oficiálne odôvodnil obvineniami z narkoterorizmu, dlhodobou spoluprácou režimu s drogovými kartelmi a porušovaním amerických sankčných a trestnoprávnych predpisov, za ktoré má byť Maduro postavený pred súd v USA.

Hoci samotná vojenská operácia trvala len krátko, jej význam bol predovšetkým politický a ekonomický. Spojené štáty tým vyslali jasný signál, že Venezuela opäť vstupuje do sféry ich strategického záujmu – nie z ideologických dôvodov, ale kvôli energetike a bezpečnosti. Okamžitá reakcia finančných trhov bola typická pre obdobia zvýšenej geopolitickej neistoty. Zlato posilnilo, keď investori hľadali bezpečné útočisko, zatiaľ čo akcie amerických ropných spoločností reagovali selektívne. Najvýraznejší pohyb bolo vidieť pri Chevron, ktorý je jediným veľkým americkým producentom s reálnymi operáciami vo Venezuele vďaka špeciálnej licencii. Trh si uvedomuje, že Chevron je prakticky jediný hráč, ktorý môže z akéhokoľvek uvoľnenia režimu profitovať okamžite.

Dôležitým signálom pre investorov bolo aj to, že administratíva prezidenta Donald Trump začala bezprostredne po zásahu koordinovať ďalší postup priamo s predstaviteľmi amerického ropného priemyslu. Podľa dostupných informácií sa pripravuje stretnutie s lídrami energetických spoločností, ktorého cieľom je určiť, kto a za akých podmienok by sa mohol podieľať na obnove venezuelského ropného sektora. Zároveň Trumpove vyjadrenia o tom, že Spojené štáty budú dočasne „riadiť“ Venezuelu, najmä jej energetický sektor, vniesli do investičnej rovnice ďalší prvok neistoty. Trhy zatiaľ nepoznajú presný právny rámec ani jasnú štruktúru moci po páde režimu, čo vysvetľuje, prečo spoločnosti ako ExxonMobil či ConocoPhillips zostávajú opatrné a viažu akýkoľvek návrat jasnou politickou stabilizáciou a zásadne výhodnejšími kontraktnými podmienkami.

Z investičného pohľadu však Venezuela ani po politickom zvrate nepredstavuje rýchly príbeh. Obnova ropného sektora by si vyžadovala viac než 100 miliárd dolárov kapitálových investícií počas nasledujúcej dekády. Infraštruktúra je v katastrofálnom stave – poškodené ropné polia, rozkradnuté potrubia, nefunkčné rafinérie a logistické uzly, kde dnes nakládka tankerov trvá násobne dlhšie než v minulosti. Historické skúsenosti so znárodnením aktív a nesplatenými záväzkami voči zahraničným firmám pritom výrazne zvyšujú politickú rizikovú prémiu.

Pre globálny ropný trh je kľúčové, že ani v prípade úspešného politického resetu nemožno očakávať rýchly nárast ponuky. Venezuela dnes tvorí menej než jedno percento svetovej produkcie a jej návrat k historickým úrovniam je otázkou rokov, nie mesiacov. Krátkodobo tak geopolitická epizóda zvyšuje skôr volatilitu a rizikovú prémiu než samotné ceny ropy. Z pohľadu veľmocí ide predovšetkým o pragmatickú prácu so strategickými aktívami a vplyvom, nie o stabilné aliancie. Význam jednotlivých regiónov sa mení v čase podľa ekonomických a bezpečnostných priorít. Venezuela tak zostáva dlhodobou opciou, nie okamžitým faktorom cenotvorby.

Adam Záhorský
IAD Investments, a.s.